od Anonymní » úte 29. bře, 2005 19:08
hm, trochu mi to pripomína debatu z inej oblasti, ktorej sa venujem. jazda na koni. klasický jazdci s obľubou tvrdia o westernovom jazdení, že to nie je nič moc. stačí sa však pozrieť na to, čo dakážu so svojimi koňmi, podaktorí klasickí jazdci by to nezvládli ani na hojdacom /viem, čo hovorím:)/drezúra sa považuje za jazdecké majstrovsto, ale veľa drezurákov by neskočilo v tréne ani najmenšiu prekážku, o stíplových sa zase vraví, že je to iba sedenie na koni, ale zvládnuť koňa vo veľkej skupine, v parádnej rýchlosti a ešte do toho vniesť aj taktiku, to chce roky a roky praxe. no a ja obdivujem každého, kto niečo dokáže a pri tom mi stačí, že sa slušne udržím aj na trochu tvrdohlavejších zvieratách, že v teréne si občas vychutnáme trisk, že skočím aspoň nevyhnutnú prekážku v ceste...
prepáčte mi túto odbočku, ale nie len v bojových umeniach sa ťažko určuje, čo je a čo nie je umenie a ako sa to dá v praxi využiť. občas mám pocit, že keby sa aikido cvičilo trochu tvrdšie, keby sa pády učili na betóne a nie na tatami, keby boli tréningy zamerané na obranu proti reálnym útokom, alebo aj v spolupráci povedzme s karatistami, keby sa častejšie vyskytovali zlomeniny, zranenia a vykĺbeniny, tak by bolo aikido brané trochu inak. aj keď o modriny a oškreniny núdza nebýva a po tréningoch napr. sankyo mám ruky ako opica:). pokiaľ viem , z toho, čo som sa dočítala, predvojnové aikido bolo tvrdé, rýchle a nebezpečné. zrejme teda aj účinné. veď historiek o osensejovom umení je nespočetne veľa aj od očitých svedkov. sempaji bývali priamo v jeho domácnosti, podieľali sa na jej chode, cvičili tvrdo a ďaleko odlišnejšie, ako je to dnes. čím viac cvičím a čítam, tak mám pocit, že povojnové aikido, ktoré sa k nám dostalo je akýmsi odvarom, alebo výberom toho, čo svetu ponúkli a ukázali. že poznáme osenseja ako milého usmiateho a vyrovnaného starčeka, ale málokto si uvedomí, že to bol človek, ktorý sa vešal na strom so závažím, aby si natialhol kosti a splnil výškovú hranicu pre armádu. málokto si uvedomí, že sa zúčastňoval na takých akciách ako okupácia mandžuska, v ktorejsi krajine ho dokonca takmer popravili, jeho učiteľ bol človek, ktorý zabíjal na počkanie. že sa učil rôzne bojové umenia, tvrdé, nekompromisné. a zrejme to bol človek, ktorý sám zažil veci, ku ktorým sa vo svojom umení lásky a mieru radšej ani nevracal, tobôž priznával a jeho život sa veľmi vzďaľoval princípu mieru. je len logické, že v poslednej časti svojho života, keď sa usídlil v iwame, tak spomalil, možno sa aj "kajal"/ako povedal, jeden môj kamoš/, vypustil zo svojich techník určitú tvrdosť, najväčšie tajomstvá si nechával pre seba a svetu poslal umenie, ktoré možno ťažko nazvať bojovým, ale predstavuje lásku a harmóniu a všetko to, po čom túžil. zrejme. vyvodzujem to iba z toho, čo viem, takže sa zrejme aj mýlim. od kamaráta karatistu viem podobnú historku o bojovníkovi, ktorý zabíjal, znásilňoval a robil všetko to, čo sa v určitej dobe od dobrého bojovníka očakávalo. keď odišiel na "dôchodok", staval sa proti súperom na rôznych akciách iba s paličkou v ruke, odložil katanu a vyhrával. vtedy kamoš povedal, že taký bojovník môže byť z človeka, ktorý vie, čo je to zabiť. no, ešte šťastie, že dnes máme iné kritériá. preto sa zrejme dnešné, u nás cvičené aikido považuje za to, čo tu píšete, preto ho ale netreba zavrhovať, alebo podceňovať. keď z neho strhneme pozlátka a mašličky, má svoj význam. to, že medzi aikidistami často ide iba o farbičky na opaskoch a hakamu, to je pravda. ja som sa teda zúčastnila iba na jednej skúške, chcela som vedieť, či to zvládnem. lial zo mňa pot, pľúca som mala v kýbli, srdce mi skoro vypadlo, lebo som bola priradená chalanovi, ktorý nahodil pre mňa šialené tempo a nechcela som vyzerať ako padavka /stíhať niekomu o 12 rokov mladšiemu je aj tak zábava:)/. a vedľa mňa sedel po skúške niekto, kto dostal stupeň ako motivačný /doslova tak povedané/, ale že ešte musí pridať. a na lavičke sedeli jeho zoržiarení rodičia, ktorí budú chlapca posielať na tréningy ešte určitú dobu. nuž, cítila som sa všelijako. súhlasím aj s intrigami, ohováraním a vybíjaním si zlosti /sme malý klub a sme dobrí kamoši, takže ja to z aikida až tak nepoznám, z iných aktivít však áno/. ale to sa stáva aj inde. súhlasím aj s tým, že ak sa odkloníme v technikách od aikida a niekomu v reále ublížime, už to nie je aikido, ktoré osensej hlásal. ak ma však raz niekto napadne, tak nad tým nebudem asi premýšľať, lebo viem, že ak sa mi skutočne podarí použiť nejakú slušnú páku, tak sa ju budem snažiť dotiahnuť do konca a bežať kade ľahšie. nebudem tu tvrdiť, že aikido je skutočné, pravé a jediné umenie, nebudem sa zosmiešňovať tvrdením, že naše aikido je jediné pravé a nebudem tvrdiť, že je to perfektná sebaobrana. hlavne, keď som nič iné nevyskúšala a nemám to ako provnať. netvrdím to, lebo som pochopila, že to tak celkom nie je. ale budem si zastávať názor, že je dobré aikido cvičiť a že ľudia, ktorí chcú pre seba niečo urobiť a neberú aikido ako sebaobranu, tak si v ňom to svoje nájdu. ja som našla, preto ma to baví, pre to ho mám rada. naučila som sa niečo o sebe, o druhých, som ohybnejšia, už sa nebojím padať tak ako na začiatku a pomaly napredujem aj v tom, ako správne prijať techniku. aj keď moja cesta je ešte dlhá, rozhodne je zaujímavá.
no, pripadám si teraz, ako zdatný grafoman, ale ja som aj slovne príšerne ukecaná, takže sa ospravedlňujem za dĺžku príspevku:)