to real:hm, ďakujem, na lichotení je najlepšie to, že človek tomu veľmi rád uverí.
inak, dala som si tú námahu a včera som si prečítala aj iné diskusné skupiny a aj celé toto diskusné fórum. fíha, hormóny lietali na všetky strany, prekne ste si chlapci, dali do tela

trochu som si to nechala uležať v hlave a rada by som zareagovala aj na niektoré staršie príspevky. vopred upozorňujem, že čo napíšem je môj názor, nechcem to podávať ako dogmu. a už vôbec nie priesviedčať niekoho, že takto to funguje.
myslím si, že čo sa týka použiteľnosti akéhokoľvek bu v praxi, najprv je dobré si uvedomyť, že žiadne bu alebo bšport, naozaj žiadne, nemá patent na život a na reálne bitky. žiadny tréning nás nemôže pripraviť na 100% úspešnosť v 100% prípadoch. na svete je veľa násilníkov a každý je celkom iný a najprv by musel niekto spísať všetky možné modelové situácie a aj tak by to stále bolo iba o nácviku. keď strhneme túto gloriolu z bu, môžme si pokojne priznať, že očakávať zázraky sa nedajú. to by sme museli byť ako riddick a ani ten nebol neporaziteľný, aj keď nakoniec vyhral /mám tento film veľmi rada

/ napriek tomu to však neznamená, že sa na to vykašleme, zavesíme rukavice, keikogi, kimono... na kliniec a radšej pôjdeme do krčmy vyvolávať bitky. prečo, veď aj 3% šanca je lepšia ako 0%, aj keď 70% je lepšie ako 3%, to je matematika. ak chodíme na bu iba preto, aby sme sa vedeli ubrániť v "čo ak" situácii, zaváňa to paranojou. ale je dobré vedieť, že ak sa mi niečo pritrafí, budem mať v určitých prípadoch ďaleko väčšiu šancu, ako keby som sedela po večeroch doma na gauči a vyšívala obrusy. preto píšem, že v určitých, lebo môžem byť pripravená brániť sa, keď budem útok očakávať, ale môže sa mi stať, že sa ma niekto opýta koľko je hodín a kým sa pozriem na hodinky, príp. mobil a zdvyhnem zrak, tak schytám jednu do nosa, alebo mi niekto priloží nôž ku krku. mám na výber, spoliehať sa na to, že sa mi to nestane, alebo fakt poslať do kelu každého, kto sa ku mne priblíži bližšie ako na tri metre

tým sa dostávame k paranoji. čo sa paranoje týka, je to zábavné strhávať sa pri každom zazvonení telefónu, vždy pozrieť, či má miestnosť druhý východ, neotáčať sa chrbtom ku dverám, stále sa obzerať, či ma niekto nesleduje, niekoľkokrát za večer vyzrieť z okna a skontrolovať, či sa niekto nepozerá, alebo ako som už písala, podozrievať každého zo zlých úmyslov atď atď atď atď, paranoja je vynaliezavá potvora a fantáziu má nedoziernu. vtedy máme na výber, jednoducho byť ako prvý osensejov učiteľ, ktorý nespal celú noc nikdy na tom istom mieste a radšej každého zabil, ako by mal riskovať, že ho predbehnú, prípadne prestaneme chodiť medzi ľudí a donáškovú pizzu si dáme podávať cez špeciálne vyrobené okienko v opancierovaných dverách, alebo sa budeme tešiť zo života, počítať s tým, že raz sa nám niečo môže pritrafiť, ale nebude nás prívadzať do zúfalstva, že raz možno vylepšíme štatistiku čiernej kroniky. z praxe, verte, že keď si vás niekto seriózne vyberie za svoju a obeť a bude vám chcieť skutočne ublížiť, alebo vás dostať, verte, že má na to ďaleko viac spôsobov, ako s koľkými počítate /napr. odstreliť z diaľky, alebo sledovať vaše zvyky a potom na vás poslať niekoľkých maníkov naraz.../ takýto vážny útok je ďaleko menej pravdepodobný ako to, že sa fakt dostanene do konfliktu s celkom cudzím človekom niekde na ulici, v krčme, na diskotéke, alebo si vás niekto vytipuje ako dlhodobú obeť na znepríjemňovanie života aj menej agresívnym, ale za to veľmi nepríjemným spôsobom.
tréningy s nožom to bola tuším ďaľšia sporná vec. mám taký prekný príklad zo života. príšerne sa bojím zubárov a nenávidím vŕtanie. vždy mi takmer zastane sdrce. napriek tomu, že už mám pár takých sedení za sebou, môj strach z vŕtačky ako reálnej hrozby

je stále väčší a väčší a s každou podobnou návštevou je to zlé, lebo presne viem, čo môžem čakať. takže konštatujem, že pre mňa by tréningy s nožom na živo neboli vhodné, lebo časom by som asi prestala chodiť./možno nie, nikdy som to neskúšala/ lenže ja som celkom priemerný cvičenec aikida, ktorý v tom hľadá aj niečo iné ako možnosť sa ubrániť a nie som členom žiadnej špeciálnej zložky, nie som ani citypolice, ani "pézetkár" a tak ani necítim potrebu šermovať na tréningoch s nožom. lenže, ak je u niekoho pravdepodobnosť takého útoku väčšia, je len dobré vedieť, proti čomu človek stojí aj keď, v konečnom dôsledku nikto nevie, ako zareaguje, pokým sa mu to ozaj nestane. a je výhoda, keď človek včas zistí, že na niečo fakt nemá nervy a radšej zmení zamestanie. k tým zraneniam na tréningoch. poznám prípad kočky, ktorej kordom prepichli pľúca pri historickom šerme/prežila/. nepoužívajú na koncoch guličky aby ten šerm bol čo najautentickejší. do vtedy som vôbec nevedela, že to tak robia, pretože to nikdy nebolo vidieť. proti takémuto používaniu ostrých zbraní kvôli vystúpeniam, kde to fakticky nikto neocení, kým ho na to neupozornia, je používanie nožov na tréningoch napr. policajtov a pod celkom pochopiteľné.
no a ešte efektivita tréningov. všimla som si, že v hlavne jednom nemenovanom bu sa ľudia radi prezentujú tým, že ich tréningy sú mimoriadne náročné, tvrdé a ťažké, že často chodia domov vyčerpaní, nevládzu ani rukami pohnúť a často prichádzajú k rôznym zraneniam, preto podľa nich aikido nie je bu, lebo určitý tento rozmer v tom chýba. no zlaté dobré aikido. cvičím to, čo mi vzhľadom na pohlavie, kondičku, telesný a duševný stav vyhovuje. mám výhodu, že si do veľkej miery môžem stupeň zaťaženia na tréningoch regulovať./výberom partnera, rozcvičkou, tempom/. a keď chcem, tak sa jednoducho vyhnem takej veľkej záťaži, pretože robím aj iné veci a aký význam má nevládať nič urobiť, lebo ma niekto na tréningu zmlátil ako sirotu? takže príliš prehnaný tréning po ktorom si niekto netrafí vidličkou do úst a regenerácia poškodených svalov trvá tiež viac ako jeden deň, má rovnaký negatívny vplyv a znižuje výkonnosť rovnako ako porezaná ruka. lenže na výkon majú vplyv aj drobné domáce zranenia, choroba, vytknutý členok, únava po preflámovanej noci... ťažko je mi uveriť, že by ktokoľvek bol vždy na 100% vytrénovaný, v 100% kondičke a v neuveriľne bdelom stave a schopnosti odhaliť a zneškodniť akýkoľvek útok, proti akejkoľvek skupine s kýmikoľvek zbraňami. preto nemám rada príbehy tipu "a chlapík cvičil xy rokov bu a aj tak mu nejaký maník namlátil a preto tvrdím, že to bu nefunguje". podobných príbehov som čítala na internete veľmi veľa a mám pocit, že ľudia milujú podobné prípady a debaty končia výmenou názorov na tému efektivity konkrétnych bu. všetko sa dá spochybniť, na všetko sa dá nájsť zlý príklad, ako to nefunguje. ale na čo sa navzájom predbiehať v rečiach o veľkosti chyteného kapra? radšej podebatujem o tom, v čom je ktoré bu na čo dobré, čo komu prinieslo /okrem zranení a pod

/ a aké fajn niečo robiť.
ak som sa niekoho dotkla, alebo v ňom vyvolala negatívne pocity, veľmi sa ospravedlňujem, nič také som v úmysle nemala. len som mala čas a vyložila som aspoň nejaké karty.
všetkých vás pozdravujem a teším sa na ďaľšiu debatu.
ps. hovorí sa také pekné porekadlo, že čo nás nezabije, to nás posilní. ale to je veľmi individuálna vec, u každého funguje inak. a aj v tomto nám môže dať bu určitú výhodu.